Sníva dnes ešte niekto o romantickej láske, o sviečkach, vyznaniach pri mesiaci, prechádzkach ruka v ruke a motýľoch v ruke? Čo zostalo z lásky?
Biznis, marketingový ťah, spôsob ako sa nevymykať z bežných radov, ako sa zaradiť, mať pravidelný sex, splácať menšiu hypotéku, a nepočúvať od babičiek otázky, kedy si už niekoho nájdeš? Cesty sa delia, láska sa dá dnes krásne ignorovať, dá sa hrať na super spokojného single kariéristu, vracajúceho sa z práce do svojho obľúbeného baru, kde si dá päť mojít, podľa chute si zaflirtuje, podľa chute pozve flirt domov, a ráno sa ilúzia lásky vytráca. Načo sa viazať, na čo si niečo sľubovať, obmedzovať sa a robiť kompromisy, keď môžem spokojne žiť sám , s kým chcem a kedy chcem, pripravený vrhnúť sa do víru noci a zábavy kedykoľvek chcem. Tam síce nestretám nikoho, kto mi uvarí čaj keď ochoriem, alebo v noci bude kradnúť perinu, ale na ukojenie svojich živočíšných potrieb mi to stačí. Ďalšie veci neriešim.
Koľko mladých dnes zmýšľa takto, koľko mladých dnes túži mať po svojom boku niekoho , o koho sa môže oprieť? Verím, že väčšina, no som aj presvedčená, že nemalá časť z nich sa toho bojí, pretože to prináša doposiaľ nepoznaný strach,- zo sklamania, strach zo straty totho druhého, branie ohľadov, ..človek sa zrazu stáva tak zraniteľný. A tak si mnohí vytvoria okolo seba brnenie a úspešne sa im darí hrať na chladných tvrďasov, ktorých zaujíma len práca, zábava a bezduchý sex. Mnohí sa sklamali, ich city otupeli a boja sa opäť vrhnúť sa do vzťahu, dať všetko a riskovať že nedostaneš nič, len stratíš. Niekedy sa človek viac bojí toho dobrého, čo mu život ponúka, ako toho zlého. Pretože, do dobrého musí investovať. Svoje city, svoje zraniteľné srdce, seba. Človek je sebec, od prírody, to nezmeníš. A v láske sa predsa musí rozdať, nechať kúsok seba tomu druhého, strácať sa, obetovať sa, ohýbať sa tak ako fúka vietor lásky. A prirodzene, toho sa bojí, najmä ak vie, že už sa sklamal. Radšej preto neinvestuje, len povrchne berie radosti, ktoré život núka a nezamýšľa sa kam smeruje a či to niekam vedie, Naučí sa žiť pre daný moment a neplánuje veci ako dom pri jazere, dve usmiate deti ako z reklamy. To sú pocity, ktoré prídu nečakane, okolo tretej nadránom sa zobudíš a zistíš, že človek, ktorý tu teraz spí sa ti hnusí. Že chceš niekomu navariť nedeľný obed, ísť sa smiať do kina a potom plakať , lebo ťa niečo bolí. Štekliť sa, objímať, cítiť obyčajné ľudské teplo a vedieť, že niekde je niekto, kto by ťa nedal za nič. Ale iste, nič nieje zadarmo. Ak začneš veriť tomu, že ešte láska je a že je možné, aby sa v tom iste čase a na tom iste mieste stretli dvaja ľudia, ktorí sú schopní milovať bez sklamaní, musíš sa rozdať, musíš sa nebáť.,,,Dá sa to povedať aj inak, tvrdšie... Slovami Maxima E. Matkina.,ktorý mi vždy naservíruje krutú pravdu na zlatej tácke .. Žijeme každý vo vlastnej ilúzii, dôležité je len, či sú tie ilúzie vzájomne kompatibilné .Tak si vravím, skúsim niekoho s podobnou ilúziou lásky, ako nosím v hlave ja, hľadať.
