Dnes som sedela v autobuse a oproti mne zamilovaný pár. Žiadni teenageri, snad starsi ako ja, odhadujem, ze mohli mať okolo 25. Nemôžem vedieť ako dlho spolu tí dvaja mohli byť, možno týždeň, možno rok, možno aj šesť. Ale..On sa na ňu pozeral s tak nevýlslovnou láskou, zbožne, ona niečo ohnivo vykladala a on hltal každé jej slovo. Potom ju pobozkal, objal. Nevadilo mu, že autobus je plný, nevšímal si svet naokolo, mal oči iba pre ňu. Viem, mala by som ceniť to čo mám. Mám relatívne spokojný, stabilný, v podstate vážny vzťah, trvajúci takmer tri roky. Ale ten pohľad... tak sa na mňa nikto nikdy nedíval. Tak, že by som bola len ja a nikto iný,. Nič iné. Možno to ten "môj" niekdy tak cítil, ale nedal to najavo. Zväčša mám skôr pocit, že ma berie  ako samozrejmú súčasť jeho života, niečo je tu, čím si je istý a nemusí už vynakladať žiadne úsilie ani námahu, lebo som po jeho boku roky,  takto  je a netreba sa snažiť. Nie, nehodlám sa s ním rozísť alebo niečo podobné. Nehodlám sa mu o tom dokonca ani povedať, hoci ženské magazíny by mi odporučili povedať mu, čo chcem. Ale to ma nebaví. Prísť k nemu a povedať mu, láska zbožnúj ma, miluj spôsob akým dýcham, akým rozprávam, nevychádzaj z údivu keď sa ráno naťahujem na posteli a a neber ma ako samozrejmosť vedľa teba. Kúp mi kvety, vezmi ma do parku a blázni sa so mnou, opi sa so mnou na lúke a odvez len tak niekam vlakom. Nechcem mu to vravieť. Lebo ak to poviem, a on sa tak začne chovať, budem predsa vedieť, že to nieje z neho, že to robí, len aby som bola spokojná. ..

Tak čo vlastne chcem ?Je aký je, nudný, lenivý, pohodlný, má svoj svet, miluje playstation, filmy, a niekedy by dokázal nevychádať z domu, ... nedokáže premilovať noc, nevie robiť veci spontánne.. ale ja tak ho milujem .. a aj tak niesom spokojná... ja sa nezmením, on sa nezmení a predsa môžme spolu fungovať.. zatiaľ-- snáď..